Moje letné čítanie - 1.časť - Gustave Flaubert: Pani Bovaryová -

ROZHODNUTIE

Ešte pred začiatkom prázdnin som si pripravila zoznam kníh, na ktoré som sa už dlho chystala a prázdniny sľubovali vidinu dostatku času aj priestoru (aj napriek každodennému chodeniu do práce) na zamyslenie sa nad jednotlivým obsahom diel. Už odmalička som sa tešila na prázdniny najmä kvôli knihám vlastného výberu. To leňošenie s knižkou v rukách a nekonečné filozofovanie o jej zmysle ma aj teraz, ako o tom píšem, veľmi láka.
Aj napriek neveľkému zoznamu kníh (3) som dospela k záveru, že mi v ňom niečo chýba. Niečo hlbšie, nie súčasné, niečo čo som čítala dávno a iba myšlienka na samotné dielo mi vie naplniť dušu očakávaním a ako keby neznámym tajomnom. Poznáte ten pocit, keď ste určitú knihu čítali už naozaj dávno a cítite podvedomé nutkanie ju vziať znovu do rúk a ste presvedčení o tom, že vám prinesie okrem známych vecí aj čosi nové?
Takto som sa po dlhšom dumaní dostala k "Pani Bovaryovej"

PANI BOVARYOVÁ

Je evidentné, že Flaubert preniesol niečo zo svojho remesla psychológa aj do knihy a približuje nám predovšetkým hlavnú postavu Emmu, natoľko detailne, až sa strácate v jej mysli. Snažíte sa ju pochopiť, súhlasíte s ňou a zarmucuje vás jej rozpoloženie a naopak sú momenty, keby ste jej najradšej dohovorili a presvedčili ju, že to, čo robí ju nikdy neurobí šťastnou. Naopak jej manžel Charles je predstavený ako typický romantický hrdina, nedbá na očividné, ku šťastiu mu stáči manželka, dieťa a domov kam sa môže vráti, k ľuďom, ktorí ho majú radi a vypočujú si ho.

To, čo ma prekvapilo, pretože som to pred rokmi zjavne prehliadla, je spôsob akým Flaubert vdychuje do svojich slov túžbu po pokroku, vo vede, v myslení prostredníctvom odpútania sa od modiel a tradícií a nebáť sa otvoriť vyspelému svetu.

Významným bodom diela je spôsob, akým autor opisuje veci, ich farby, tvary, vône, čo ma privádza k pojmu "kreatívna vizualizácia" - máte pocit, že sami vidíte ako viničné listy vytvárajú obrazce na piesku, ako slnečné svetlo preniká do záhradnej besiedky a vytvára obrazce na jej stenách, ako odháňate španielske mušky od rozkvitnutých ľalii, či vnímate ruch mesta Rouen, vchádzate do divadla, kde vás zavalí teplo od vydýchaného vzduchu, ako počujete šuchotať spodničku dám náhliacich sa po mačacích hlavách na hlavnom korze, ako vnímate bolesť a sužovanie, ste natoľko schopní vnímať, že vám bolesť otupuje zmysly a naopak tajne obdivujete hrdinstvo hlavnej predstaviteľky, jej guráž a vnútornú silu a odhodlanie urobiť pre svoje potešenie všetko aj za cenu trápenia iných.

Ako som tak uvažovala po poslednej stránke knižky, napadlo mi čosi, čo som nečakala. Postava, ktorá sa v celej knihe vynímala, bola logicky Emma, jej život a tortúra, ktorou musela prejsť, no beztak svoj život ukončila v momente, keď nenašla riešenie. Bolo to vnímavá a odvážna žena, ale iba po istú hranicu. Tam sa môj obdiv k nej skončil. Jej psychika ma často privádzala do jemného šialenstva, pretože som sa zamýšľala nad tým, či je vôbec možné, aby bol človek natoľko rozporuplný ako ona. No, ale dostaňmne sa ku koreňu mojej myšlienky. Hlavnou postavou nesúcou kladné črty bol jej manžel Charles. Dobrý, úctivý, empatický, aj keď nie horlivý za veľkými mestami, Charles Bovary, vidiecky lekár. Bol schopný tolerovať manželkine nálady, neveru, odpustiť milencom a napokon umrieť potichu umučeným vnútorným ohňom lásky a žiaľu zo straty jedinej esencie, ktorá ho držala pri živote. Nehovoriac o malej dcérke Berthe, ktorá po ich smrti zostala nezaopatrená a žijúca v biednych pomerov, nútená pracovať, aby sa uživila.

V kladnom zmysle ma prekvapil a potešil motív rozporu osvietenskej mysle človeka, uvažujúceho a spoliehajuceho sa na seba a svoju výchovu, vieru vo vedu a racionálne riešenie problémov proti kresťanstvu, ktoré je v diele predstavené ako obyčajná fraška, pričom kňaz predstavuje "supa zlietajúceho sa nad mŕtvolou" (v momente keď Emma umiera a kňaz sa jej chystá dať posledné pomazanie). Neustále hádky medzi farárom a lekárnikom Homaisom sú plné autorových názorov a vyznievajú veľmi pokrokovo a nadčasovo.

Taktiež Emmin výstrelok v podobe nesmiernej pobožnosti po roku choroby príde čitateľovi ako obyčajná komédia, resp. afekt, nakoľko je neporovnateľný s Emminým správaním, rátajúc veci ako cudzoložstvo, mamonárstvo, nadraďovanie sa nad iných, pohŕdanie a nenávisť, klam a lži. Autor nepriamo naznačuje čitateľovi, aká nešťastná generácia ba priam spoločnosť vznikala, plná viery a modlitieb, no za ňou stáli rad radom telesné rozkoše, majetky, pôžitky, pokrivené mravy, využívanie a napokon ľahostajnosť.

Mimoriadne ma rozosmútila pasáž, kde Charles žiali nad svojou zosnulou manželkou a ľudia sa ho začínajú strániť, pretože sa domnievali, že začal piť a tým klesol na rebríčku dôležitosti, a preto sa o neho zaujímali iba tí, ktorým niečo dlžil a nikto, ani najbližší priatelia sa o neho nestarali.
Malá Berthe, v roztrhaných šatočkách, bez šnúrok v topánkach, s bábami s roztrhanými bruškami predstavuje hádam najsmutnejší dôsledok Emminho konania. Nedostatok lásky od matky, ktorú nikdy nemohla ani len pochopiť a otec, ktorú ju mal nadovšetko rád, no predsa bola pre neho druhoradá. Najprv Emma, potom dieťa.

Asi na záver k môjho blogu poviem toľkoto: "Nech si vraví kto chce, čo chce, mojim osobným hrdinom tohto románu je Charles s jeho úprimným a láskavým srdcom, skromnosťou, nepokriveným charakterom, neignorantským a srdečným vystupovaním."



ZÁVER

Knihu som si vybrala zámerne, pretože sa mi zdalo akoby ma dnešné médiá, sociálne siete a celková reč súčasného človeka plná amerikanizmov obrala o spisovné tvary slov, nieto ešte o tie krajšie, dobovejšie synonymá, ktoré sa dnes len tak hocikde nevidia a nepočujú.

Osobnú poctu by som rada vyjadrila pani prekladateľke, pretože preklad zahraničných diel ma veľmi zaujíma. Vyplýva to z odboru, ktorý študujem na vysokej škole a prekladanie textov rôzneho druhu a žánrov patrí k mojim aktívnym koníčkom. Súčasné preklady sa mi zdajú plytšie, čím sa samozrejme nechcem nikoho dotknúť (vyplýva to vlastne aj z toho, že dnešné originály diel už nie sú tým, čím kedysi) a viem, že to možno vyvolá reakcie typu "tak prelož niečo ty a uvidíme". Odpovedám, "veď raz, len si počkajte". Pre mňa je prekladanie čímsi nie tak ľahko dosiahnuteľným, nie je to práca na deň, je to drina, aby ste niečo zrozumiteľne preložili a zároveň pestro opísali, aby ste nesklamali originál a pritom pritiahli pozornosť dnešného okruhu čitateľov. Pre mňa osobne rezonujú najviac staršie preklady, staršie slová, ktoré dodávajú dielam tajomno a čosi, čo vás napĺňa blaženejším pocitom z toho, že náš slovenský jazyk kedysi bol a vlastne stále je, veľmi bohatý na básnické figúry a trópy, metafory či prirovnania.