Moje letné čítanie - 2.časť - Émile Zola: Nana -

A tak pokračujem v mojom letnom čítaní realistických románov, do kruhu ktorých tentokrát pribudla francúzska klasika od Émila Zolu : Nana. 

Vedela som, že Nana nie je práve jednou z tých kníh, ktoré vás uchvátia, pretože už od prvej kapitoly začnete súdiť postavy, ich konanie, spôsob života a ich názory. Úplne automaticky si ich začnete zatrieďovať do okruhov tých, ktorí vám imponujú a fascinujú vás, ďalej tých, ktorým nerozumiete a tých, ktorí sa vám protivia. Pozitívne sa tak mieša s negatívnym, a tak zisťujete, že stojíte v absolútnom strede toho, čo sa vám páči a čo naopak nie. Prečo však pokračovať?

Zola sa javí ako majster vytvárania postáv s pestrými charakterovými črtami a to je to, čo vás priam vtiahne do deja.

ROZHODNUTIE

Ešte predtým, než som otvorila román Nana, prečítala som si čosi o samotnom autorovi, o jeho živote plnom peripetií i slávy, no i nie celkom šťastnom konci, konkrétne skonu v exile, kvôli uverejneniu negatívne naladenej krátkej črty venovanej kráľovi. Taktiež som sa dočítala, že jeho diela sú majstrovsky premrštené postavami, ktoré vôbec nevyznievajú okrajovo, a tak každá vyznieva ako hlavná. A taká je i Nana.

Nie je jedným z tých príbehov, ktoré by som prečítala na jeden dych, pretože ma v istých momentoch dosť znechucoval. Život hlavnej predstaviteľky je natoľko preplnený zneužívaním, sexom, vydieraním bez akýchkoľvek škrupúľ, pôžitkárstvom, obohacovaním sa, že sa napokon začnete spytovať samých seba, že kam preboha zmizla morálka týchto ľudí žijúcich v Paríži 19.storočia. Naozaj inštitúcie ako manželstvo neznamenali viac než jeden papier a boli prehlodané smilstvom? Čo vlastne hlavných aktérov tohto zväzku držalo pokope?  Výhoda spolužitia? Spoločné zámery oberať iných o financie?
Aj v tých najvyšších vrstvách bolo cítiť pach cudzoložstva, čo mňa, ako čitateľa, mimoriadne prekvapilo. Páni,  grófi, markízi či princovia sa vo svojich chúťkach rovnali najbežnejšej triede.
Nana bola ako mor, ako choroba, čo nakazila celú vyššiu spoločnosť (metaforicky) a nemilosrdne strhla každého muža. V spoločnosti bola nepostrádateľná, nie veľmi pozitívne vnímaná, ale nutná.

Prebádala všetky vody ľudskej rozkoše, prešla všetkými stupňami chudoby, živorenia, prostitúcie a hladovania, až sa vypracovala, vďaka tomu jedinému čo ovládala - cudzoložstvu, využívaniu a svojmu čaru - na svoj absolútny vrchol. No tu, na tomto bode sa nám jej charakter zračí ako najčistejší krištáľ. Bola naivná a hlúpa, no aj napriek svojej hlúposti si uvedomovala, ako si vie každého získať a čo všetko z toho môže vyťažiť. Obklopená hŕstkou vyvolených mužov si dovoľovala robiť čo sa jej zachcelo, spávala s nimi v presne vymedzenom harmonograme, aby tak každého jedného z nich  presvedčila že spí iba s ním a tí ostatní sú iba neškodní priatelia.

No aj napriek všetkému čo mala a čo ešte mohla mať, všetko zničila, spálila všetky mosty a odišla do cudziny. Zanechala za sebou svojho malého synčeka Louiseta, ktorý na konci knihy umiera na kiahne a choroba nemíňa ani ju. Naturalisticky priblížená choroba a jej následky vyrážajú dych a umocňujú význam a symbol úpadku, ktorý bol nevyhnutný. Sama Nana prirovnávaná k chorobe a skaze sa v ňu mení.  Znivočená morálka sa zrazu premieňa na fyzický obraz v podobe Venuše v rozklade, teda Nany. Očakávaný záver ako sa všetci zmieria, či nebodaj budú pokračovať vo svojich milých malých smilstvách, sa nikdy nedostaví. Francúzsko na sklonku Naninej smrti vstupuje do vojny s Pruskom (júl 1870).

KĽÚČOVÉ SLOVÁ: Nana - ľachtikárka; amatérska herečka, ktorá aj napriek falošnému spevu a nepresvedčivému hereckému výkonu uchvátila celé obecenstvo silou svojej ženskosti; detská naivnosť, túžba po voľnom a slobodnom živote, viera v lásku, keď bola ochotná prežiť časť svojho života s mužom (komediantom Fontanom) aj napriek tomu, že ju bil; viera v silu ženského pohlavia schopného ovládnuť celú spoločnosť.

Na koniec mám čosi pre samotného autora, iba takú krátku otázku, ktorá ma prenasledovala počas celého deja. "Tak patrili ste, či nie, pán Zola, k takémuto okruhu priaznivcov nejakej podobnej dámy, keď vaše dielo znie tak osobne, dôverne, maximálne detailne i zatracujúco zároveň?"

Moje letné čítanie - 1.časť - Gustave Flaubert: Pani Bovaryová -

ROZHODNUTIE

Ešte pred začiatkom prázdnin som si pripravila zoznam kníh, na ktoré som sa už dlho chystala a prázdniny sľubovali vidinu dostatku času aj priestoru (aj napriek každodennému chodeniu do práce) na zamyslenie sa nad jednotlivým obsahom diel. Už odmalička som sa tešila na prázdniny najmä kvôli knihám vlastného výberu. To leňošenie s knižkou v rukách a nekonečné filozofovanie o jej zmysle ma aj teraz, ako o tom píšem, veľmi láka.
Aj napriek neveľkému zoznamu kníh (3) som dospela k záveru, že mi v ňom niečo chýba. Niečo hlbšie, nie súčasné, niečo čo som čítala dávno a iba myšlienka na samotné dielo mi vie naplniť dušu očakávaním a ako keby neznámym tajomnom. Poznáte ten pocit, keď ste určitú knihu čítali už naozaj dávno a cítite podvedomé nutkanie ju vziať znovu do rúk a ste presvedčení o tom, že vám prinesie okrem známych vecí aj čosi nové?
Takto som sa po dlhšom dumaní dostala k "Pani Bovaryovej"

PANI BOVARYOVÁ

Je evidentné, že Flaubert preniesol niečo zo svojho remesla psychológa aj do knihy a približuje nám predovšetkým hlavnú postavu Emmu, natoľko detailne, až sa strácate v jej mysli. Snažíte sa ju pochopiť, súhlasíte s ňou a zarmucuje vás jej rozpoloženie a naopak sú momenty, keby ste jej najradšej dohovorili a presvedčili ju, že to, čo robí ju nikdy neurobí šťastnou. Naopak jej manžel Charles je predstavený ako typický romantický hrdina, nedbá na očividné, ku šťastiu mu stáči manželka, dieťa a domov kam sa môže vráti, k ľuďom, ktorí ho majú radi a vypočujú si ho.

To, čo ma prekvapilo, pretože som to pred rokmi zjavne prehliadla, je spôsob akým Flaubert vdychuje do svojich slov túžbu po pokroku, vo vede, v myslení prostredníctvom odpútania sa od modiel a tradícií a nebáť sa otvoriť vyspelému svetu.

Významným bodom diela je spôsob, akým autor opisuje veci, ich farby, tvary, vône, čo ma privádza k pojmu "kreatívna vizualizácia" - máte pocit, že sami vidíte ako viničné listy vytvárajú obrazce na piesku, ako slnečné svetlo preniká do záhradnej besiedky a vytvára obrazce na jej stenách, ako odháňate španielske mušky od rozkvitnutých ľalii, či vnímate ruch mesta Rouen, vchádzate do divadla, kde vás zavalí teplo od vydýchaného vzduchu, ako počujete šuchotať spodničku dám náhliacich sa po mačacích hlavách na hlavnom korze, ako vnímate bolesť a sužovanie, ste natoľko schopní vnímať, že vám bolesť otupuje zmysly a naopak tajne obdivujete hrdinstvo hlavnej predstaviteľky, jej guráž a vnútornú silu a odhodlanie urobiť pre svoje potešenie všetko aj za cenu trápenia iných.

Ako som tak uvažovala po poslednej stránke knižky, napadlo mi čosi, čo som nečakala. Postava, ktorá sa v celej knihe vynímala, bola logicky Emma, jej život a tortúra, ktorou musela prejsť, no beztak svoj život ukončila v momente, keď nenašla riešenie. Bolo to vnímavá a odvážna žena, ale iba po istú hranicu. Tam sa môj obdiv k nej skončil. Jej psychika ma často privádzala do jemného šialenstva, pretože som sa zamýšľala nad tým, či je vôbec možné, aby bol človek natoľko rozporuplný ako ona. No, ale dostaňmne sa ku koreňu mojej myšlienky. Hlavnou postavou nesúcou kladné črty bol jej manžel Charles. Dobrý, úctivý, empatický, aj keď nie horlivý za veľkými mestami, Charles Bovary, vidiecky lekár. Bol schopný tolerovať manželkine nálady, neveru, odpustiť milencom a napokon umrieť potichu umučeným vnútorným ohňom lásky a žiaľu zo straty jedinej esencie, ktorá ho držala pri živote. Nehovoriac o malej dcérke Berthe, ktorá po ich smrti zostala nezaopatrená a žijúca v biednych pomerov, nútená pracovať, aby sa uživila.

V kladnom zmysle ma prekvapil a potešil motív rozporu osvietenskej mysle človeka, uvažujúceho a spoliehajuceho sa na seba a svoju výchovu, vieru vo vedu a racionálne riešenie problémov proti kresťanstvu, ktoré je v diele predstavené ako obyčajná fraška, pričom kňaz predstavuje "supa zlietajúceho sa nad mŕtvolou" (v momente keď Emma umiera a kňaz sa jej chystá dať posledné pomazanie). Neustále hádky medzi farárom a lekárnikom Homaisom sú plné autorových názorov a vyznievajú veľmi pokrokovo a nadčasovo.

Taktiež Emmin výstrelok v podobe nesmiernej pobožnosti po roku choroby príde čitateľovi ako obyčajná komédia, resp. afekt, nakoľko je neporovnateľný s Emminým správaním, rátajúc veci ako cudzoložstvo, mamonárstvo, nadraďovanie sa nad iných, pohŕdanie a nenávisť, klam a lži. Autor nepriamo naznačuje čitateľovi, aká nešťastná generácia ba priam spoločnosť vznikala, plná viery a modlitieb, no za ňou stáli rad radom telesné rozkoše, majetky, pôžitky, pokrivené mravy, využívanie a napokon ľahostajnosť.

Mimoriadne ma rozosmútila pasáž, kde Charles žiali nad svojou zosnulou manželkou a ľudia sa ho začínajú strániť, pretože sa domnievali, že začal piť a tým klesol na rebríčku dôležitosti, a preto sa o neho zaujímali iba tí, ktorým niečo dlžil a nikto, ani najbližší priatelia sa o neho nestarali.
Malá Berthe, v roztrhaných šatočkách, bez šnúrok v topánkach, s bábami s roztrhanými bruškami predstavuje hádam najsmutnejší dôsledok Emminho konania. Nedostatok lásky od matky, ktorú nikdy nemohla ani len pochopiť a otec, ktorú ju mal nadovšetko rád, no predsa bola pre neho druhoradá. Najprv Emma, potom dieťa.

Asi na záver k môjho blogu poviem toľkoto: "Nech si vraví kto chce, čo chce, mojim osobným hrdinom tohto románu je Charles s jeho úprimným a láskavým srdcom, skromnosťou, nepokriveným charakterom, neignorantským a srdečným vystupovaním."



ZÁVER

Knihu som si vybrala zámerne, pretože sa mi zdalo akoby ma dnešné médiá, sociálne siete a celková reč súčasného človeka plná amerikanizmov obrala o spisovné tvary slov, nieto ešte o tie krajšie, dobovejšie synonymá, ktoré sa dnes len tak hocikde nevidia a nepočujú.

Osobnú poctu by som rada vyjadrila pani prekladateľke, pretože preklad zahraničných diel ma veľmi zaujíma. Vyplýva to z odboru, ktorý študujem na vysokej škole a prekladanie textov rôzneho druhu a žánrov patrí k mojim aktívnym koníčkom. Súčasné preklady sa mi zdajú plytšie, čím sa samozrejme nechcem nikoho dotknúť (vyplýva to vlastne aj z toho, že dnešné originály diel už nie sú tým, čím kedysi) a viem, že to možno vyvolá reakcie typu "tak prelož niečo ty a uvidíme". Odpovedám, "veď raz, len si počkajte". Pre mňa je prekladanie čímsi nie tak ľahko dosiahnuteľným, nie je to práca na deň, je to drina, aby ste niečo zrozumiteľne preložili a zároveň pestro opísali, aby ste nesklamali originál a pritom pritiahli pozornosť dnešného okruhu čitateľov. Pre mňa osobne rezonujú najviac staršie preklady, staršie slová, ktoré dodávajú dielam tajomno a čosi, čo vás napĺňa blaženejším pocitom z toho, že náš slovenský jazyk kedysi bol a vlastne stále je, veľmi bohatý na básnické figúry a trópy, metafory či prirovnania.