Moje letné čítanie - 2.časť - Émile Zola: Nana -

A tak pokračujem v mojom letnom čítaní realistických románov, do kruhu ktorých tentokrát pribudla francúzska klasika od Émila Zolu : Nana. 

Vedela som, že Nana nie je práve jednou z tých kníh, ktoré vás uchvátia, pretože už od prvej kapitoly začnete súdiť postavy, ich konanie, spôsob života a ich názory. Úplne automaticky si ich začnete zatrieďovať do okruhov tých, ktorí vám imponujú a fascinujú vás, ďalej tých, ktorým nerozumiete a tých, ktorí sa vám protivia. Pozitívne sa tak mieša s negatívnym, a tak zisťujete, že stojíte v absolútnom strede toho, čo sa vám páči a čo naopak nie. Prečo však pokračovať?

Zola sa javí ako majster vytvárania postáv s pestrými charakterovými črtami a to je to, čo vás priam vtiahne do deja.

ROZHODNUTIE

Ešte predtým, než som otvorila román Nana, prečítala som si čosi o samotnom autorovi, o jeho živote plnom peripetií i slávy, no i nie celkom šťastnom konci, konkrétne skonu v exile, kvôli uverejneniu negatívne naladenej krátkej črty venovanej kráľovi. Taktiež som sa dočítala, že jeho diela sú majstrovsky premrštené postavami, ktoré vôbec nevyznievajú okrajovo, a tak každá vyznieva ako hlavná. A taká je i Nana.

Nie je jedným z tých príbehov, ktoré by som prečítala na jeden dych, pretože ma v istých momentoch dosť znechucoval. Život hlavnej predstaviteľky je natoľko preplnený zneužívaním, sexom, vydieraním bez akýchkoľvek škrupúľ, pôžitkárstvom, obohacovaním sa, že sa napokon začnete spytovať samých seba, že kam preboha zmizla morálka týchto ľudí žijúcich v Paríži 19.storočia. Naozaj inštitúcie ako manželstvo neznamenali viac než jeden papier a boli prehlodané smilstvom? Čo vlastne hlavných aktérov tohto zväzku držalo pokope?  Výhoda spolužitia? Spoločné zámery oberať iných o financie?
Aj v tých najvyšších vrstvách bolo cítiť pach cudzoložstva, čo mňa, ako čitateľa, mimoriadne prekvapilo. Páni,  grófi, markízi či princovia sa vo svojich chúťkach rovnali najbežnejšej triede.
Nana bola ako mor, ako choroba, čo nakazila celú vyššiu spoločnosť (metaforicky) a nemilosrdne strhla každého muža. V spoločnosti bola nepostrádateľná, nie veľmi pozitívne vnímaná, ale nutná.

Prebádala všetky vody ľudskej rozkoše, prešla všetkými stupňami chudoby, živorenia, prostitúcie a hladovania, až sa vypracovala, vďaka tomu jedinému čo ovládala - cudzoložstvu, využívaniu a svojmu čaru - na svoj absolútny vrchol. No tu, na tomto bode sa nám jej charakter zračí ako najčistejší krištáľ. Bola naivná a hlúpa, no aj napriek svojej hlúposti si uvedomovala, ako si vie každého získať a čo všetko z toho môže vyťažiť. Obklopená hŕstkou vyvolených mužov si dovoľovala robiť čo sa jej zachcelo, spávala s nimi v presne vymedzenom harmonograme, aby tak každého jedného z nich  presvedčila že spí iba s ním a tí ostatní sú iba neškodní priatelia.

No aj napriek všetkému čo mala a čo ešte mohla mať, všetko zničila, spálila všetky mosty a odišla do cudziny. Zanechala za sebou svojho malého synčeka Louiseta, ktorý na konci knihy umiera na kiahne a choroba nemíňa ani ju. Naturalisticky priblížená choroba a jej následky vyrážajú dych a umocňujú význam a symbol úpadku, ktorý bol nevyhnutný. Sama Nana prirovnávaná k chorobe a skaze sa v ňu mení.  Znivočená morálka sa zrazu premieňa na fyzický obraz v podobe Venuše v rozklade, teda Nany. Očakávaný záver ako sa všetci zmieria, či nebodaj budú pokračovať vo svojich milých malých smilstvách, sa nikdy nedostaví. Francúzsko na sklonku Naninej smrti vstupuje do vojny s Pruskom (júl 1870).

KĽÚČOVÉ SLOVÁ: Nana - ľachtikárka; amatérska herečka, ktorá aj napriek falošnému spevu a nepresvedčivému hereckému výkonu uchvátila celé obecenstvo silou svojej ženskosti; detská naivnosť, túžba po voľnom a slobodnom živote, viera v lásku, keď bola ochotná prežiť časť svojho života s mužom (komediantom Fontanom) aj napriek tomu, že ju bil; viera v silu ženského pohlavia schopného ovládnuť celú spoločnosť.

Na koniec mám čosi pre samotného autora, iba takú krátku otázku, ktorá ma prenasledovala počas celého deja. "Tak patrili ste, či nie, pán Zola, k takémuto okruhu priaznivcov nejakej podobnej dámy, keď vaše dielo znie tak osobne, dôverne, maximálne detailne i zatracujúco zároveň?"

Moje letné čítanie - 1.časť - Gustave Flaubert: Pani Bovaryová -

ROZHODNUTIE

Ešte pred začiatkom prázdnin som si pripravila zoznam kníh, na ktoré som sa už dlho chystala a prázdniny sľubovali vidinu dostatku času aj priestoru (aj napriek každodennému chodeniu do práce) na zamyslenie sa nad jednotlivým obsahom diel. Už odmalička som sa tešila na prázdniny najmä kvôli knihám vlastného výberu. To leňošenie s knižkou v rukách a nekonečné filozofovanie o jej zmysle ma aj teraz, ako o tom píšem, veľmi láka.
Aj napriek neveľkému zoznamu kníh (3) som dospela k záveru, že mi v ňom niečo chýba. Niečo hlbšie, nie súčasné, niečo čo som čítala dávno a iba myšlienka na samotné dielo mi vie naplniť dušu očakávaním a ako keby neznámym tajomnom. Poznáte ten pocit, keď ste určitú knihu čítali už naozaj dávno a cítite podvedomé nutkanie ju vziať znovu do rúk a ste presvedčení o tom, že vám prinesie okrem známych vecí aj čosi nové?
Takto som sa po dlhšom dumaní dostala k "Pani Bovaryovej"

PANI BOVARYOVÁ

Je evidentné, že Flaubert preniesol niečo zo svojho remesla psychológa aj do knihy a približuje nám predovšetkým hlavnú postavu Emmu, natoľko detailne, až sa strácate v jej mysli. Snažíte sa ju pochopiť, súhlasíte s ňou a zarmucuje vás jej rozpoloženie a naopak sú momenty, keby ste jej najradšej dohovorili a presvedčili ju, že to, čo robí ju nikdy neurobí šťastnou. Naopak jej manžel Charles je predstavený ako typický romantický hrdina, nedbá na očividné, ku šťastiu mu stáči manželka, dieťa a domov kam sa môže vráti, k ľuďom, ktorí ho majú radi a vypočujú si ho.

To, čo ma prekvapilo, pretože som to pred rokmi zjavne prehliadla, je spôsob akým Flaubert vdychuje do svojich slov túžbu po pokroku, vo vede, v myslení prostredníctvom odpútania sa od modiel a tradícií a nebáť sa otvoriť vyspelému svetu.

Významným bodom diela je spôsob, akým autor opisuje veci, ich farby, tvary, vône, čo ma privádza k pojmu "kreatívna vizualizácia" - máte pocit, že sami vidíte ako viničné listy vytvárajú obrazce na piesku, ako slnečné svetlo preniká do záhradnej besiedky a vytvára obrazce na jej stenách, ako odháňate španielske mušky od rozkvitnutých ľalii, či vnímate ruch mesta Rouen, vchádzate do divadla, kde vás zavalí teplo od vydýchaného vzduchu, ako počujete šuchotať spodničku dám náhliacich sa po mačacích hlavách na hlavnom korze, ako vnímate bolesť a sužovanie, ste natoľko schopní vnímať, že vám bolesť otupuje zmysly a naopak tajne obdivujete hrdinstvo hlavnej predstaviteľky, jej guráž a vnútornú silu a odhodlanie urobiť pre svoje potešenie všetko aj za cenu trápenia iných.

Ako som tak uvažovala po poslednej stránke knižky, napadlo mi čosi, čo som nečakala. Postava, ktorá sa v celej knihe vynímala, bola logicky Emma, jej život a tortúra, ktorou musela prejsť, no beztak svoj život ukončila v momente, keď nenašla riešenie. Bolo to vnímavá a odvážna žena, ale iba po istú hranicu. Tam sa môj obdiv k nej skončil. Jej psychika ma často privádzala do jemného šialenstva, pretože som sa zamýšľala nad tým, či je vôbec možné, aby bol človek natoľko rozporuplný ako ona. No, ale dostaňmne sa ku koreňu mojej myšlienky. Hlavnou postavou nesúcou kladné črty bol jej manžel Charles. Dobrý, úctivý, empatický, aj keď nie horlivý za veľkými mestami, Charles Bovary, vidiecky lekár. Bol schopný tolerovať manželkine nálady, neveru, odpustiť milencom a napokon umrieť potichu umučeným vnútorným ohňom lásky a žiaľu zo straty jedinej esencie, ktorá ho držala pri živote. Nehovoriac o malej dcérke Berthe, ktorá po ich smrti zostala nezaopatrená a žijúca v biednych pomerov, nútená pracovať, aby sa uživila.

V kladnom zmysle ma prekvapil a potešil motív rozporu osvietenskej mysle človeka, uvažujúceho a spoliehajuceho sa na seba a svoju výchovu, vieru vo vedu a racionálne riešenie problémov proti kresťanstvu, ktoré je v diele predstavené ako obyčajná fraška, pričom kňaz predstavuje "supa zlietajúceho sa nad mŕtvolou" (v momente keď Emma umiera a kňaz sa jej chystá dať posledné pomazanie). Neustále hádky medzi farárom a lekárnikom Homaisom sú plné autorových názorov a vyznievajú veľmi pokrokovo a nadčasovo.

Taktiež Emmin výstrelok v podobe nesmiernej pobožnosti po roku choroby príde čitateľovi ako obyčajná komédia, resp. afekt, nakoľko je neporovnateľný s Emminým správaním, rátajúc veci ako cudzoložstvo, mamonárstvo, nadraďovanie sa nad iných, pohŕdanie a nenávisť, klam a lži. Autor nepriamo naznačuje čitateľovi, aká nešťastná generácia ba priam spoločnosť vznikala, plná viery a modlitieb, no za ňou stáli rad radom telesné rozkoše, majetky, pôžitky, pokrivené mravy, využívanie a napokon ľahostajnosť.

Mimoriadne ma rozosmútila pasáž, kde Charles žiali nad svojou zosnulou manželkou a ľudia sa ho začínajú strániť, pretože sa domnievali, že začal piť a tým klesol na rebríčku dôležitosti, a preto sa o neho zaujímali iba tí, ktorým niečo dlžil a nikto, ani najbližší priatelia sa o neho nestarali.
Malá Berthe, v roztrhaných šatočkách, bez šnúrok v topánkach, s bábami s roztrhanými bruškami predstavuje hádam najsmutnejší dôsledok Emminho konania. Nedostatok lásky od matky, ktorú nikdy nemohla ani len pochopiť a otec, ktorú ju mal nadovšetko rád, no predsa bola pre neho druhoradá. Najprv Emma, potom dieťa.

Asi na záver k môjho blogu poviem toľkoto: "Nech si vraví kto chce, čo chce, mojim osobným hrdinom tohto románu je Charles s jeho úprimným a láskavým srdcom, skromnosťou, nepokriveným charakterom, neignorantským a srdečným vystupovaním."



ZÁVER

Knihu som si vybrala zámerne, pretože sa mi zdalo akoby ma dnešné médiá, sociálne siete a celková reč súčasného človeka plná amerikanizmov obrala o spisovné tvary slov, nieto ešte o tie krajšie, dobovejšie synonymá, ktoré sa dnes len tak hocikde nevidia a nepočujú.

Osobnú poctu by som rada vyjadrila pani prekladateľke, pretože preklad zahraničných diel ma veľmi zaujíma. Vyplýva to z odboru, ktorý študujem na vysokej škole a prekladanie textov rôzneho druhu a žánrov patrí k mojim aktívnym koníčkom. Súčasné preklady sa mi zdajú plytšie, čím sa samozrejme nechcem nikoho dotknúť (vyplýva to vlastne aj z toho, že dnešné originály diel už nie sú tým, čím kedysi) a viem, že to možno vyvolá reakcie typu "tak prelož niečo ty a uvidíme". Odpovedám, "veď raz, len si počkajte". Pre mňa je prekladanie čímsi nie tak ľahko dosiahnuteľným, nie je to práca na deň, je to drina, aby ste niečo zrozumiteľne preložili a zároveň pestro opísali, aby ste nesklamali originál a pritom pritiahli pozornosť dnešného okruhu čitateľov. Pre mňa osobne rezonujú najviac staršie preklady, staršie slová, ktoré dodávajú dielam tajomno a čosi, čo vás napĺňa blaženejším pocitom z toho, že náš slovenský jazyk kedysi bol a vlastne stále je, veľmi bohatý na básnické figúry a trópy, metafory či prirovnania.

Supporting not judging Kristen Stewart

In case you haven’t read what I said about Kristen and the rumours that have literally flooded two of the most popular social networks, here it goes:

I was really considering writing this message to you guys, so that many of you who are not aware of latest Kristen-related news can get a normal view of the situation.

So then, there are rumours about Kristen’s cheating on Rob with the director of SWATH, Rupert Sanders. Only one article and a front page of one magazine caused almost a mass mayhem. Of course, there is a whole lot of supposedly non-fake pictures and statements, not talking about Kristen’s confession. Suddenly there are gazillions of blogs and articles and forums going on and on about this thing. Everyone is fighting for something else, some thinking it’s absurd, some defending her even though they think she did that, others talking mean about her even though the day before yesterday they were all nuts about her. Millions of questions are popping out in my mind, like „only one negative thing and you just suddenly dislike her?“ „No more supporting Kristen?"

We can close our eyes to truth, lie or simply something we don’t want to see and who knows if it’s good or not. I am able to accept the fact that it’s true and that doesn’t make me love her less nor judge her. Because who are we to judge HER? Do we know if, or why she did that? No, right?         

Please, do not panick, do not do these superquick decisions and hate her, or bash her. It’s her life, her choices, she knows or doesn’t know yet what is good or right. Do not pick sides or argue about that. It’s a simple appeal to stay unprejudiced. We should let her breathe and live her life. As one of my very good friends said, „she doesn’t owe us anything.“ No explanations. Nothing.

We have no right to frame her, or accuse her of doing something that may or may not have hurt Rob, her family or her fans....

"A good book never ends..." said Mr. R. D. Cumming not even knowing there will be something just as fantastic as "The Hunger Games"

Okay, so I decided to do something. I’m going to explain to you something about the trilogy I’ve read recently. I know many of you know „The Hunger Games“ since it’ve become a huge phenomenon of this era but anyway, there is something I, myself!, like to share with you.

When I learnt about this trilogy I simply refused everything connected with it, since I hate everything mainstream (I guess I never use these words anymore, since I AM into mainstream as  I got to know myself, highlighting stuff just as Twilight, The Vampire Diaries and the list could go on and on). But I read or saw, that there is this plot which I couldn’t really get, unimaginable world with its rules and twisted turns I never heard of. That there is this love triangle ( I was one hundred percent sure it was one of the cliché ones). But, life’s short. So I gave it a shot.

And here I am, trying really hard to catch your attention and make you buy those precious books because they are something of an art. I think the author is a real genius to create something like this, something I never expected to read in my lifetime. She made her books look flawless because I think there is nothing you could doubt or question, it’s bulletproof. A mixture of tense, nail-biting fear, extreme things and love. A breathtaking background, so real and so painful I felt some parts of my body aching when I was reading some of the „hard“ stuff. The love triangle wasn’t exactly this monotone thing, it wasn’t that heart-wrenching either, because it was never meant to be the centre motive of the books, only the consequence. It was about the strenght, the way you can or cannot handle things no mater how hard they seem, the love in the family, towards the friends, being moral, respectful, pure and innocent but whenever the situation requires do the opposite without noone questioning it.

Then, it has next to no this „happy happy ending“, only a happy ending, or a half-happy ending which was very appealing to me, though it made me sad, but in general it’s more powerful than the „and they lived happily ever after“ stuff.

There was one quote that I kept reading again and again; the reason why the main character chose the boy with whom she wanted to stay.

„That what I need to survive is not Gale’s fire, kindled with rage and hatred. I have plenty of fire myself. What I need is a dandelion in the spring. The bright yellow that means rebirth instead of destruction. The promise that life can go on, no mater how bad our losses. That it can be good again. And only Peeta can give me that.“

Many of the characters are hard nuts, because first, you maybe hate them, but then they show some other side of them, that is for example genuinely good so you keep loving them and then some of them die. And then the crying begins. For me, it was Finnick (those who read it, know who and what I mean). Then you get angry if someone hurts your favourites. I could kill all of those bad guys for causing such a harm.

I hate the endings of the books, whatever the end is though, because my head fulls with these questions, „what now?“, „what’s with them now?“, „how did they cope?“ „she could not end it right here!!“ – reffering to Suzanne Collins.

I have this little magnetic bookmark with a written quote on it, saying „A good book never ends“. How true, right? Because after the last page of the book you realize the best / worst moments will live in you for far more than you even could imagine. I’m thinking, living and breathing „The Hunger Games“ since yesterday when I finished reading the last book, since the last page was turned. And I know it gave me very much and I’m grateful for that.

PS: Give it a shot and buy it, you would NOT regret it at all. Believe me! And don’t forget about the movie! Simply awesome ;) 

The saga that changed my life (Passion, Fallen Saga by Lauren Kate)

Breathless...Breathless is the right word for the feeling that brought me the book Passion (third sequel of  the"Fallen Saga" written by Laure Kate). It literally left me in awe. I know it may sound ridiculous to some of you but it also made me feel more adult, more grown up to be more precise. 

I wanted to write a quite short review of this book cuz I know how much I can write about things I love. I've started  to write down only key-words that my mind just "errupted" after finishing reading this masterpiece and caught myself end up with 2 A4 size paper fully written with no space for anything else... So then, lets get to the good stuff..
Masterpiece.. It truly is a Masterpiece (I HAVE to write it with the capital to emphasize the importance and uniqueness of this book)
Passion..Some of you may think it necessarily need to be connected with love.. Okay, it is.. But Passion is also a kind of torture, a long one, with something big in the end. 

Beginning of my huge affection towards the "Fallen Saga" I came across this book a year ago and the title + the picture on the cover were magnetizing. They instantly drew my attention and instantly I was reading the short synopsis on the back of the book. Then, I'd read the reviews, to get to know more about the book and the general opinion about it. Reading the reviews saying "these books are going to bury vampires six feet under" made me feel confused, more rejecting the book because of my affection towards vampires. I started to read and finished it with so many thoughts and feelings. Total die-hard feeling toward this book. Love. Confusion. Amazement.  I was absolutely convinced that the name this book received from its readers "total blinder", fits to it more than anything..

I read a bunch of reviews and blogs about the sequel novel, Torment, they'd been even more positive so it was more than clear I had to read it.

Another boom. I liked it even more than the first one. Even cried several times.

I had to wait for the third one, the biggest „diamond“ of these three. Lauren Kate showed us something, that other authors can only dream about to achieve in their books. Wide spectrum of knowledge (when it comes to history, culture and traditions of America, Mesoamerica, Europe in general, Italy, Great Britain, Prussia but even the Asian world,such as China, then Jerusalem, Russia). 

There was force, creative imagination, the plot was thickening with every page turned, with every chapter read. Mrs. Kate got the opportunity to jump in whichever history event, battle, ritual she'd chosen and never failed (I have to mention 1st World War in Italy, 2nd World War in Russia, ancient dynasty in Egypt after Pharaoh Meni's death, Britain in the late 19th century, The Sun King epoch in France, and I could go on and on and on)

Author never failed in forgetting what is the plot about, what is the importance and was "brave enough" to open much more stories and connect it and get back to the main one. 

One of the main themes, or, the main pillar of the plot is religion told in a unique way. It's not the same old story we all know, not the one connected with Church but its basis, freed of sacred acts. Even though it's a story of this era, 21st century, 2009, the religion mentioned in the books has its own way to describe itself in a historic way. The present is connected right away with The Fall of the Angels (described in the Holy Bible, Old Testament). I got the feeling Mrs. Kate intented to do this, bring this historical present into her books. Such a intelligent move. I bow down.

I was truly mesmerized when I saw that each character was developing, moving forward, showing its good and bad habits. Especially, I loved the way Cam (one of the so-called demons, fallen angel who decided to consort with "the bad" on the Earth) was shown as a loving brother of Daniel (the main character). I always loved those moments in books when someone purely evil (in fantasy books, of course) showed love which seemed to me even more intriguing than the love coming from someone good. His brother-love towards Daniel made me so happy like I know them personally. Pure innocence of love is sometimes one of the lead motives of the plots.

Daniel Grigori, is the most interesting and fascinating character of the book so far. A fallen angel, who decided that love is more than anything, even more than life in Heaven and eternal life of an angel and was cursed by both Heaven and Hell. His curse was loving a girl and losing her right after she got to know he was an angel. The girl's soul was reincarnated for millenia after her death (instantaneous combustion turning her into ash) into an another girl. So Daniel kept struggling throghout the millenia to find the key to break this curse. Luce, was the love of his life, the soul that was being reincarnated every time she died. This Luce, from 21st century, survived the fact Daniel was an angel because of a tiny loophole in the way she was brought up... She wasn't....... Let's just leave it this way. They keep fighting their fate, against the history they've been sharing together, against the Hell and other sides of Heaven and Hell we haven't even heard about.

The two last chapters about Luce's encounter with Satan is astonishing, totally left me stunned and my mind could NOT stop thinking of how big is the author's imagination, creativity that never steps past the boundaries of boredom or stupidity. Everything makes sense, a perfect sense to be more precise.

The last chapter reveals the strenght and depth of the main quote said by Daniel „Maintain hope“. The only hope is working together, side by side, fallen angels with so-called demons, the Nephilim and mortals, just as Luce.

If you got lost in names and plot, only thing I can say is, „Go and get yourself a copy! You will never regret buying this book".

Lauren Kate is a genius when it comes to Bible and religion. She knows every detail and can write about a single detail using so many words that a reader can easily imagine it.

Lightness of Mrs. Kate's own describing things that doesn't exist, making us, readers, yearn for more. I've never stopped being eager to read more and more and more.

This saga brings a mixture of awe, pleasure and sadness after reading the last sentence of each of them (sadness because of the END of the book)

If I made you hunger for this saga, just as I hunger for the fourth and unfortunately the last sequel of it, called Rapture (coming out in spring 2012) there is nothing more I could tell you than "buy the book". A b-o-o-k, to be more precise, because any of ebooks or printed faux versions could NEVER give you that much as a real book.

Mrs. Kate, I bow down and want to thank you for the one of the most magnificent books I've ever read.

PS: I chose to combine reading the book with listening to an audiobook.

Ms. Justine Eyre if you ever read this, I want you to know, that your talent of narration is an absolute top of everything I have ever experienced since the very first reading a book with an audiobook. THANK YOU for doing the work that fit you SO INCREDIBLY MUCH. If there was a contest called THE BEST NARRATOR of XY year ( I would say, of all times) I would vote for you zillion times. Without a doubt.